Pavel Kvasnica, foto: BKIS/Katarína Svobodová
Bratislavské kultúrne a informačné stredisko pripravuje v rámci Bratislavského kultúrneho leta jedinečné podujatie Noc hudby. V stredu 21. júna ulice hlavného mesta rozozvučia rôzni pouliční muzikantmi a hudobné zoskupenia bez ohľadu na skúsenosti. Tento jedinečný formát má korene vo francúzskom Fête de la Musique, ktoré sa v rovnakom dátume každoročne koná už vo viac ako 120 krajinách sveta.
O buskingu alebo pouličnom umení sme sa rozprávali s dlhoročným buskerom Pavlom Kvasnicom, ktorého si budete môcť vypočuť počas Noci hudby na Radničnom námestí.
Ako ste sa stali pouličným hudobníkom, tzv. buskerom?
Prešiel som si ťažkým rozvodom a prišiel som o domov. Vedel som, že nechcem ostať na ulici a z poslednej podpory som si kúpil gitaru. Mal som šťastie, lebo v obchode som bol stý zákazník a dostal som ju so skvelou zľavou. Za zvyšné peniaze som sa odviezol do nemeckého mesta Zittau. Tam som prvýkrát buskoval na ulici. Spieval som pesničku od Karla Kryla Lásko a zarobil som si asi štyri eurá, za ktoré som si kúpil jedlo. Vtedy som si uvedomil, že to je to, čo chcem naozaj robiť.
Dá sa tým uživiť?
Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Robím to, čo milujem a nemusím nad ničím rozmýšľať, lebo to zo mňa ide samo. Ja sa tým viac-menej živím, no nie som žiadny boháč. Občas si zoberiem nejakú brigádu.
Kde všade ste buskovali?
S priateľkou sme začínali v Nemecku, precestovali sme Drážďany, Berlín, Hamburg i Mníchov. Neskôr sa presunuli do Paríža a buskovali po celej Európe. Po návrate do Česka sa naše cesty rozišli a ja som potom odišiel buskovať do Spojených štátov.
Precestovali ste kus sveta. Aké sú podmienky pouličného umenia v rôznych krajinách v porovnaní so Slovenskom?
V metropolách je to veľmi podobné. Busking je vnímaný ako ktorákoľvek práca. Ak je v nej človek dobrý, dostane aj dobrú odmenu. Na Slovensku je busking mladý, ešte sa mi stáva, že niekedy za mnou prídu ľudia s jedlom a povedia mi, nech si skúsim nájsť prácu. Ťažko sa mi vysvetľuje, že toto je moja práca. Viem okoloidúcich zaujať, lebo počúvajú dobrú muziku, ja tým predsa pracujem. Navyše, busking má svoje pravidlá.
Aké?
Žiaden alkohol, ani drogy, byť na ľudí slušný a nikoho nenútiť nič platiť. Treba si aj vybaviť povolenie na určite miesto, nafotiť ho a poslať na úrad. Následne vám vydajú povolenie na určité časový horizont, no keď je v okolí veľa muzikantov, človek má právo hrať na jednom mieste hodinu.
Sú medzi nami ľudia, ktorí to robia nelegálne a nenahlásia sa ako slobodní umelci a príjem nikdy nepriznajú. Nesúhlasím s tým. Je však pravda, že ak do Bratislavy prídu hrať ľudia zo zahraničia, často nevedia, čo majú robiť a policajti sa s nimi niekedy ani nevedia dohovoriť anglicky.
Ako to funguje inde?
Napríklad v Madride ja vyčlenené skupina policajtov, ktorá chodí po meste, kontroluje povolenia a novým vysvetľuje, čo majú robiť. S pouličnými hudobníkmi sa vzájomne poznajú, lebo sú v pravidelnom kontakte. Pomohol by aj nejaký rýchly systém registrácie.
Predpokladám, že sa aj vy v rámci komunity pouličných hudobníkov dobre poznáte. Nepanuje medzi buskermi rivalita o publikom?
Istý čas som cestoval s kamarátom a kamarátkou. Vždy, keď sme prišli na nové miesto, išli sme za ostatnými a predstavili sa. Prvý deň sme všetkým kúpili pivo a stmelili kolektív. Každé mesto má svoj čas, keď už je jasné, že nemá zmysel buskovať. Tak sme sa spoločne stretli a ten, kto zarobil v daný deň najviac, platil pivá. Postupne sa z toho stal zvyk všade, kam sme prišli.
Koľko ste najviac zarobili buskovaním za jeden deň?
Za tri a pol hodiny som zarobil v Mníchove 777 eur. To je môj rekord. A potom som dostal päťsto eur od Erica Claptona. Bol som v Madride a hral som jeho pieseň Tears in Heaven. V kruhu stáli ľudia a medzi nimi jedna postava v kapucni. Keď som si ho všimol, priložil si prst k ústam. Po koncerte sa dav pomaly rozpustil, on ku mne pristúpil a povedal, že môžem jeho pesničky hrať aj naďalej. Dal mi peniaze, podpísané trsátko a odišiel.
Poďme k vašej tvorbe. Nahrali ste prvé CD, akým témam sa v ňom venujete?
Som folkový pesničkár a veľa z mojej tvorby je ovplyvnené životom. Dávam si záležať na tom, aby som ľuďom dával kvalitný zážitok. Často mi ale hovoria, že píšem pekné texty aj sa to dobre počúva, ale mal by som zložiť aj niečo veselé. Pritom ja som veselý človek.
Čo plánujete najbližšie okrem Noci hudby?
Vytvorili sme spolu s jednou speváčkou a muzikantom hudobné zoskupenie Omrvinky. Keď hrám na ulici sám za peniaze, už z toho nemám až takú radosť. Viem, že keď nás je viac a sme zohratí, môžeme dať ľuďom lepší zážitok. Moje texty úplne ožili so ženským hlasom.
Osem rokov žijete v Bratislave, neťahá vás to opäť preč?
Našiel som si tu domov. Prišiel som a cítil som, že tu chcem žíť. Milujem Bratislavu, nikto ma nepresvedčí o tom, že je zlá. Je to jedno z najmenších havných miest, ktoré som navštívíl. Medziľudské vzťahy tu nie sú ako vo veľkomestách, kde sú ľudia od seba viac vzdialení, preto sa mi tu páči. Myslím, že v Bratislave sú ľudia k sebe slušní.
Text: Anna Jacková
Podujatie Noc hudby je súčasťou Bratislavského kultúrneho leta 2023. Celý program nájdete na www.kulturneleto.sk.
