Nový domov pre vojenského hodnostára
Palác dal postaviť po roku 1890 poľný podmaršal Georg Georgievits de Apadia, ktorý sa rozhodol stráviť jeseň svojho života v novom paláci. Príležitosť postaviť ho dostal miestny architekt Ignác Fiegler ml., podľa projektu neznámeho viedenského architekta.
Šľachtický palác bol postavený za 300 000 korún a jeho eklektický štýl potvrdzujú neobarokové a neorokokové prvky v priečelí, vestibule a reprezentačných priestoroch na poschodí. Palác sa pýšil terasovitou záhradou upravovanou ako park. Pôvodne sa rozprestierala až po Palisády a rástli v nej aj vzácne cudzokrajné rastliny.
Georgievits zomrel v roku 1909 a pochovali ho na blízkom cintoríne pri Kozej bráne. Jeho vdova barónka Matilda sa v roku 1912 rozhodla odsťahovať z mesta a palác predať. Magistrátu, ktorý oň prejavil záujem a chcel v paláci umiestniť mestskú knižnicu, múzeum a záhradu sprístupniť verejnosti ako malú botanickú záhradu, ho ponúkla za zvýhodnenú cenu, no napriek tomu zo zámeru zišlo.
Finančník Trebitsch a pocta jeho manželke
Palác napokon kúpil finančník židovského pôvodu, Dionýz Trebitsch, vtedajší riaditeľ Uhorskej všeobecnej úverovej banky. Nový spoločný domov však obýval so svojou manželkou, známou speváčkou Oľgou, iba krátko, pretože zomrela na španielsku chrípku. Lásku k umeniu spojil s láskou k zosnulej manželke a na jej počesť dal zhotoviť pomník aj s fontánou, známy pod názvom Cantus. Z mramoru ho vytesal okolo roku 1921 známy sochár Alojz Rigele. Neskôr, keď bola záhrada predaná, ju získalo mesto v podobe daru a dlhé roky bola umiestnená v Sade Janka Kráľa.
Trebitsch mal rád umenie a rád sa obklopoval umelcami, istú časť paláca tiež zrejme prenajímal vysokopostaveným politikom a finančníkom, ako napríklad vtedajšiemu riaditeľovi Slovenskej banky. Záhrada bola začiatkom 20. rokov 20. storočia z neznámych dôvodov rozparcelovaná a predaná. Na jej severnom konci bol v roku 1925 postavený kubistický Bytový dom zamestnancov Českej priemyselnej komory od architekta Františka Kříža. Trebitsch sa napokon druhý raz oženil a z Bratislavy sa natrvalo odsťahoval.
Sídlo spolkov aj ambasády
Až do 30. rokov 20. storočia sídlilo v paláci viacero dobročinných, sociálnych a zdravotníckych spolkov a inštitúcií, napr. slobodomurársky spolok Philantropia, spolok Záchrana na ochranu žien a dievčat, miestny spolok Červeného kríža československého, Abstinentný zväz, či Inštruktorát štátnej sociálnej pečlivosti na Slovensku.
Počas druhej svetovej vojny, v roku 1940, bol palác po prvýkrát vo svojej histórii využívaný
na diplomatické účely, nasťahovalo sa doň Talianske kráľovské veľvyslanectvo.
Na konci vojny v paláci dočasne sídlila časť veliteľstva Červenej armády. Po vojne v paláci niekoľko desaťročí pôsobila Bulharská základná škola Christa Boteva. Od začiatku 90. rokov sa o palác delila s najstaršou základnou umeleckou školou v Bratislave ZUŠ Miloša Ruppeldta. Tá bola založená v roku 1919 ako Hudobná škola pre Slovensko a do paláca, v ktorom sídli dodnes, sa presťahovala z Františkánskeho námestia.
Cantus na svojom pôvodnom mieste
Po čiastočnej rekonštrukcii paláca v roku 2009 bola ústredná sála pomenovaná Koncertnou sieňou Oľgy Trebitschovej a na pôvodné miesto na nádvorí sa vrátil aj jej pomník. Rozsiahla rekonštrukcia Georgievitsovho paláca do súčasnej podoby sa začala v roku 2022 a po jeho otvorení bude naďalej domovom ZUŠ Miloša Ruppelta. Druhá časť paláca, Dom hudby, sa stane novým kultúrnym zázemím pre hudobné a iné kultúrne podujatia pod vedením Bratislavského kultúrneho a informačného strediska.
